Úžas

Prečo nás vezmeš do náručia, zodvihneš a ukážeš nám obzor nekonečného svetla; prečo nás potom jemne pustíš vzášať sa v tvojom vánku, kým sa z vôle nezhostíme toho stavu a nezačneme padať prudko k zemi. Prečo opäť čakáš, že vzhliadneme Ťa a oddáme sa ti v boji. Odpusť, že po chvíli sme opäť slepí a nedúfame, že nám sliny z tváre zmyješ. Zabúdame a chceme chopiť ten cit, čo zostal v spomienke. Nemyslíme na to, že ten nie je cieľom. Láska je viac, tá nás premkne celá. Čo sú proti nej naše pyšné ľudské diela?

Čo si láska, že nás premkneš a v zápätí opustíš a necháš nás bezradných.
Čo si život, ktorý si len o láske a sklamaní!

...a predsa Ti chcem povedať,
že ŽIVOT JE KRÁSNY,

povedz to ďalším!
(povedz to, ty si ďalší)